Alexander Szabó, Veľké Ruské Dobrodružstvo.

alex Naše úspechy, Novinky

Naše Ruské dobrodružstvo začalo znovu tak, ako na jar cesta do Moskvy, na pražskom letisku, ale tento krát sme mali namierené do Jekaterinburgu štvrtého najväčšieho mesta v Rusku, ktoré sa nachádza za Uralom na hranici Európy a Ázie.

Ráno 9.8.2015 som sadol na autobus, ktorý ma zaviezol do Prahy. (Po 30-tich rokoch som sa viezol znovu raz autobusom. Zaujímavá skúsenosť.) V Prahe som sa stretol so svojimi priateľmi z Čiech, Nemecka a Rakúska, s ktorými sme leteli spoločne na jedno z najkrajších športových podujatí tohto roka. Leteli sme leteckou spoločnosťou s názvom pohoria za ktorým sme pristávali. Let bol hladký príjemný bez problémov. (Musím podotknúť, že oproti letu vlani do Ameriky, sme tu mali krásne, štíhle slovanské letušky.) Pristávali sme okolo 4-tej hodiny ráno miestneho času. Pristátie perfektné, títo ruskí piloti sú predsa len machri svojho oboru. Po kontrole batožiny a scener osoby sme prešli bez problémov aj kontrolou víz. (Bolo to veľmi podobné kontrolám vlani za oceánom. Akurát tu nám nekládli divné otázky ako pri vstupe do USA….) Pri opustení letiskovej haly nás čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe počasia. Doma sme opúšťali Slovensko za 37°C tu nás čakalo 8°C zamračené a dážď, ktorý nás sprevádzal v podstate počas celého pobytu. Teplota sa nezdvihla vyššie ako 20°C, aj to len výnimočne v niektoré dni. Ináč bolo okolo 13-15°C cez deň a v noci 7-9°C. Kvalitný šok po tých našich horúčavách.

Naši ruskí hostitelia nás čakali niekoľkými mikrobusmi na letisku a previezli nás do hotela v meste. Vedľa hotela bol jeden z najväčších aquaparkov a ja som si povedal, že ho musím navštíviť keď bude čas.
Prvý deň sa na prekvapenie nás všetkých začal voľnom. V pokoji sme dospali nočný let a časový rozdiel 3 hodiny, popozerali sme mesto v okolí hotela a čakali sme na ďalší deň. Hneď vedľa hotela obchodný dom, obrovské parkovisko kde každú noc mladí chlapci driftovali svoje autá. Za obrovského pískania pneumatík sa šmýkali na svojich autách po parkovisku v nebezpečnej blízkosti odstavených áut, našťastie nikdy sa nič zlé nestalo. Zaujímavé, že toto sa dialo každú noc, ale polícia sa ani raz neukázala. Najskôr sme aj my z toho mali zábavu, ale po niekoľkých dňoch, keď sme kvôli pišťaniu pneumatík nemohli spať, nás to už otravovalo. (Niekedy driftovali aj ráno o tretej…) Blízko hotela sme našli uzbeckú kuchyňu, ktorú prevádzkovali Uzbeci a ochutnali sme ich jedlá, ako šašlik, polievky, jahňacie a baranie mäso a iné dobroty.

Strelnice boli najkrajšie, ktoré som zatiaľ videl a videl som ich už dosť.

Na druhý deň sme sa dostali na strelnicu kde sa malo konať strelecké podujatie EurAsia Extrem Open 2015.
Bolo to pripravené na dvoch vonkajších a jednej vnútornej strelnici. Strelnice boli najkrajšie, ktoré som zatiaľ videl a videl som ich už dosť. Vonkajšie strelnice sa nachádzali v areáli vybudovaného pre športovcov biatlonu. Naše priestory boli čisto nové, obložené drevom, vysypané drobným štrkom, obložené trávnikom, no krása…. A vnútorná strelnica, tá sa nachádzala 20 m pod zemou, kde po spustení sa výťahom sme sa dostali do krásnych priestorov, ktoré začínali múzeom zbraní, kde sa nachádzalo podľa môjho odhadu viac ako tisíc zbraní. Boli tu aj jedinečné kusy ako napríklad zlatý kalašnikov prezidenta Líbie a podobné exponáty. Obrovská kožená sedacia súprava, zakrivený televízor o uhlopriečke viac ako 2 m, voľné wi-fi pripojenie, televízny, telefónny signál, vymoženosti už v prístupovej hale. (Nezabudnime, sme 20 m pod zemou.) Potom sme sa dostali do priestorov vlastnej strelnice. Strelnica o rozmeroch asi 20×50 m kde sa pohodlne zmestilo 10 stageov. Všetko ladené v svetlej farbe, aby čo najmenej škodilo očiam, niekoľko tisíc led diód dodávalo svetlo tak, že na podlahe sa nevytváral tieň. Záchytné steny medzi stagemi boli asi 15 cm široké a na kolieskach, aby sa dali presunúť podľa požiadaviek. Klimatizácia sa nachádzala na celej jednej stene a fungovala tak, že návštevník strelnice vôbec nepociťoval spaliny, ktoré vznikajú pri streľbe. (Niečo neskutočné….) Všetko čistučké, za každým terčom sa nachádzal záchytný box na dopadajúce strely. Strelnica najvyššej kvality.

Po nabažení sa strelnice nám rozdelili prácu na nadchádzajúce dni. Ja som bol zaradený na vnútornú strelnicu ako jeden z dvoch hlavných rozhodcov. Mali sme dohliadať na hladký priebeh preteku a riešiť prípadné problémy medzi strelcami. (Bol som spokojný, lebo v tomto daždivom počasí predsa len krytá strelnica so stabilnou teplotou cca 20°C je výhodnejšia.)

Popoludní ma pozvali moji ruskí priatelia na exkurziu mestom. Zišla sa pekná kombinácia, jeden žid, jeden pravoslávny a ja katolík.

Potom nasledovali dva dni predpreteku, kde sme pracovali od rána do večera. Všetci sme si konali svoju prácu bez väčších problémov.
Po predpreteku nasledoval deň voľna, ale my z vedenia preteku sme museli ešte na pol dňa na strelnicu a všetko skontrolovať a pripraviť na nadchádzajúce tri dni hlavného preteku.

 

szaboPopoludní ma pozvali moji ruskí priatelia na exkurziu mestom. Zišla sa nás pekná kombinácia, jeden žid, jeden pravoslávny a ja katolík. Perfektne sme si rozumeli a oživil som si poriadne ruský jazyk v praxi. Navštívili sme židovskú synagógu v meste. Zaujímavá skúsenosť. Pri vstupe som si musel dať na hlavu „kipu“, alebo ináč „jarmulku“. Samozrejme menšia vlasová prikrývka mi spôsobovala neustále padanie tejto prikrývky z hlavy. Židia používajú na udržanie kipy na hlave sponky, ale ja som nemal o čo prichytiť sponku (hlava bez vlasov) a priateľ mi s úsmevom hovorí „správny žid sa v každej situácii vynájde“ tak som si kipu prichytil okuliarmi. Vyzeralo to asi divne staroveká kipa a moderné značkové okuliare cez ňu, ale nikto v synagóge sa nad tým nepozastavoval a aj som mohol v pokoji pokračovať v prehliadke. Obrovské množstvá knihy „tóra“ na poličkách v hebrejčine, obrazy ich svätých, miesta na modlenie zvlášť pre ženy a zvlášť pre mužov, jedáleň kde sa mohol človek za pár drobných najesť ….. apropo najesť… Židia kdekoľvek na svete keď potrebujú pomoc, v synagóge sa im dostane. Môžu prísť a požiadať o pomoc a tu ich neodmietnu, dostanú zadarmo jedlo, oblečenie, miesto na prespatie a nejaké peniaze na začiatok. Je to perfektná pomoc kdekoľvek na svete pre ľudí ich viery v núdzi. Bol to zaujímavý zážitok aj s výkladom zanieteného vyznávača tejto viery, môjho priateľa strelca Andreia ruského Izraelčana, svetobežníka, ktorý mal ohromné skúsenosti o živote a hlavne o židovskom pohľade naň.

Po vyčerpávajúcom zážitku, samozrejme bolo treba ísť sa niekde najesť. Ivan a Andrei, ako skúsení Rusi ma zobrali do nádhernej arménskej reštaurácie, kde som bol pohostený ako kráľ aj s výkladom všetkých jedál ktoré bolo treba ochutnať. Fakt dobré, len objem môjho žalúdka bol menší ako ponúkané množstvo jedál. A potom ešte dezert…. Vrcholom bol 20-ročný arménsky koňak, v živote som lepší alkohol nepil. (a to som pil už aj značkové koňaky za 500,- Eur fľaša….)

Nasledovala prechádzka po meste, návšteva Kostola krvi, ktorý bol postavený na mieste zabitia poslednej cárskej rodiny Nikolaja II.
Návšteva krásnej vyhliadkovej veže, s obrovským nápisom Vysockij venovanom sovietskemu disidentskému umelcovi, kde na 53-ťom poschodí sme videli mesto ako na dlani. Mesto bolo uchránené skazám druhej svetovej vojny, takže je tu plno historických budov, veľa divadiel opery a baletu, univerzít. V okolí mesta samozrejme množstvo závodov na výskum a výrobu vojenskej techniky, ktoré ani jedno nemalo v názve fabriky to čo vyrába :-).

Aj tu, tak isto ako v Moskve, sa strieda a prelína obrovské bohatstvo novej doby so socialistickou minulosťou. Centrá miest sú krásne svetové veľkomestá, ale perifériá….. niekde ešte ostal duch doby socializmu. No a cesty…. katastrofa. Nové diaľnice, ktoré stavajú všade sú v perfektnom stave, ale cesty regionálneho významu a cesty v mestách, no tak to je tá katastrofa. Ale musím uznať, krajina je obrovská a všade sa niečo buduje, stavia, opravuje, takže dúfam, že aj na cesty príde rad.

Užívali sme si vymoženosti tejto perfektnej strelnice, ale na druhej strane nám šklbalo streleckým prstom keď sme videli iných strieľať a nemohli sme sa zapojiť do zápolení, ale to je už práca rozhodcov.

Na ďalší deň začalo naše ďalšie účinkovanie na strelnici. Prišlo mnoho strelcov a začali sa boje o víťazstvo. Ja som sa až tak veľmi cez tieto tri dni neunavil, všetko prebiehalo hladko v priateľsko-športovom duchu. Mal som niekoľko zásahov a rozhodnutí zodpovedajúcich práci jedného z hlavných rozhodcov. Užívali sme si vymoženosti tejto perfektnej strelnice, ale na druhej strane nám šklbalo streleckým prstom keď sme videli iných strieľať a nemohli sme sa zapojiť do zápolení, ale to je už práca rozhodcov.

Po ukončení preteku a honosnom záverečnom ceremoniáli kde vystúpilo mnoho ruských umelcov a skupín, zakončenou frenetickou bubnovou šou, prišlo ocenenie víťazov. Poháre pre ocenených zodpovedali svojou veľkosťou a honosnosťou obrovskej a bohatej ruskej krajine. Poháre boli cca 0,5m vysoké, dizajnové, podľa mňa krajšie ako ocenenia víťazov F1. V tombole, len tak pre zaujímavosť, medzi inými sa losovali najnovšie značkové mobilné telefóny a iné zaujímavé ceny. (samozrejme, ako ináč mňa nevylosovali :-)

Najkrajší a najhonosnejší pretek sezóny bol za nami a do odletu sme mali ešte dva voľné dni. Tieto sme využili ďalšou návštevou mesta a pamätihodností, ako napríklad návšteva hraničného monumentu postaveného na hranici medzi Áziou a Európou. Zaujímavé bolo stáť jednou nohou v Európe a druhou v Ázii. A samozrejme návšteva aquaparku s najstrmšími šmýkačkami a tobogánmi, jacuzzi na streche budovy na ruský spôsob, no niečo úžasné….. Niekoľký naši priatelia sa zoznámili s jedným ruským boháčom, ktorý mal doma na obrovskom priestranstve múzeum tankov. (Tak toto sa môže stať len v Rusku)

Pre zaujímavosť, nachádzal sa tam aj originálny tank T 34, ktorý bol použitý pri natáčaní filmu „Štyria tankisti a pes“. (Skôr narodení si budú pamätať film nášho detstva.) Originálny „RUDY 102“, ktorého odkúpili od filmárov a pri tanku aj vypchatý pes „Šarik“. Ten už nebol originálny….. :-)

Ale už skoro po dvoch týždňoch jesenného počasia v lete, sme sa celkom tešili na let domov. Odlietali sme ráno o 4.00 českou leteckou linkou, lietadlom Boeing a vďaka časovému posunu 5-hodinový let trval iba 2 hodiny. O 6-tej miestneho času sme pristáli na pražskom letisku. Pristátie aj tu perfektné, hladké a plynulé. (Žeby aj títo piloti mali za sebou ruskú školu?)

Alexander SzabóRozlúčka s priateľmi na letisku, letiskový autobus ma zobral autobusovú stanicu a nasledovala 9-hodinová cesta autobusom domov. (Toto bolo ešte dlhšie a únavnejšie ako 3200 km z Ruska…

Perfektný výlet za nami a už sa teším na ďalšie zaujímavé dobrodružstvá spojené s našim krásnym športom.