Stanislav Grubiak a Alexander Szabó na Majstrovstvách sveta IPSC 2014 na Floride

kiki_admin Naše úspechy

Dlhá cesta „za veľkú mláku“, americké prekvapenia,  výborné umiestnenie na predpreteku, náročná každodenná práca. Sobotský rýchlik Alex exkluzívne pre Rimava.sk opísal, aké boli tohtoročné Majstrovstvá sveta IPSC 2014 na Floride. Nasledujúce riadky vás prenesú na prestížne preteky v streľbe, na ktorých pracovali Alexander Szabó aj jeho kolega Stanislav Grubiak ako certifikovaní rozhodcovia a boli jedinými zástupcami Slovenska.

Po dlhom čase príprav, keď sme dostali ako krajina nakoniec 8 slotov, sme sa 25. augusta dozvedeli, že v radoch zástupcov medzinárodných rozhodcov IROA na Floridu pocestujeme obaja rozhodcovia IROA. Pre našu krajinu je to pocta, pretože sme dostali tak jeden slot naviac, ako aj o jedného rozhodcu navyše na vrcholovom podujatí úrovne Level 5.

Deň 1:
Náš odchod do USA začal tým, že sme vstávali už o 1:00 tak, aby sme sa stihli presunúť na letisko v Budapešti, kde sme dorazili o 4:00. Samozrejme ako to už býva, a na čo sme si už zvykli, bolo pre personál letiska prekvapením, že v skupine cestujúcich sú aj pasažieri prevážajúci zbrane. Lietadlo do Paríža s nami vzlietlo o 6:30. Malý Airbus A318 nás doviezol na letisko Charlesa de Gaulle presne podľa letového plánu. Let bol kľudný a veľmi príjemný, v Paríži bolo slnečné počasie a príjemne teplo. Na prestupový let do Atlanty v USA sme čakali ďalších  5 hodín. Kvôli prevozu zbraní sme nevedeli nájsť  iné vhodnejšie spojenie, nakoľko nie všetky letecké spoločnosti boli ochotne previesť naše „búchačky“.  Krátko pred poludním bol pristavený náš Boeing 747. Krásny majestátny stroj stál pred našou nástupnou bránou a my sme mohli sledovať, ako je stroj pripravovaný na cestu. Z nám neznámych dôvodov let meškal jednu hodinu. V lietadle nás  letušky ubezpečovali, že do USA dorazíme včas, pretože poletíme po vetre a aj hodinové meškanie pri 9,5 hodinovom lete nie je problém dobehnúť.

alex szaboSpolu nás cestovalo 7 ľudí, pretože sme leteli aj s maďarskými rozhodcami. Stano svoje miesto uvoľnil rodine s malým dieťaťom a sedel v nedohľadne vpredu s americkým manželským párom,  ja som mal o zábavu postarané v strede lietadla, kde boli na vedľajších sedadlách  malé deti s rodičmi, ktoré na úzkej chodbičke a okolo sedadiel urobili okrem poriadneho rozruchu aj neskutočný neporiadok. Na topánku mi nalepili žuvačku, ktorú sa mi podarilo  celkom odstrániť až na hoteli :-)
Cesta sa nám neskutočne vliekla, aj keď sme skúšali v lietadle spať, veľmi sa nám nedarilo.  Posledná hodina bola hádam najdlhšia. Priblíženie k Atlante trvalo veľmi dlho, ale pristátie bolo hladké a jemné. Prichádzame do Atlanty o 17:00 miestneho času, je teplo, slnečno a náš prestupový let do Tampy máme až o 22:50. Sme unavení,  ledva stojíme na nohách.

Ďalšie čakanie. Imigrační  pracovnici nás na vstupe po jednom odbavovali. Všetci boli prívetiví a zaujímali sa veľmi živo o to, kto sme a kam ideme. Keď sa dozvedeli, že prevážame zbrane, otázka imigračného úradníka na mňa bola: „A akú máš zbraň, americkú?“  Po odpovedi „áno“, len pokýval hlavou a opýtal sa, že keď vyhrám, či dostanem za to peniaze. Po mojej odpovedi sa pýtal už len na rodinu bratov a sestry. Stano mal malý problém s cestou (povolenie na vstup do USA), ale imigračný policajt mu veľmi rýchlo a korektne pomohol celú vec na mieste doriešiť. Potom sme išli na kontrolu zbraní. Pri predstave, že na dovoz zbrane do USA postačuje iba prefaxovaný  kus papiera s jedným číslom na jeho rohu, bola kontrola skôr zábavná časť odbavenia. Sheriff  nás potom odprevadil na nástupnú bránu leteckej spoločnosti Delta Airlines a na konci nám poprial veľa šťastia a príjemný pobyt v USA. Všetci imigrační pracovnici boli veľmi priateľskí a milí pokiaľ sme dodržiavali ich pravidlá a príkazy.
americký hamburgerUž sme na americkej pôde. Všetci máme vstupnú kontrolu za sebou a sme OK. Do pasu nám dali pečiatku Spojených štátov. Je jediná v mojom pase. (koľko sme ich mali za minulého režimu?)  Pracovníčka Delta Airlines, inak mladá žena tmavej pleti s nadváhou, akú vídame vo filmoch, nás veľmi ochotne odbavila a batožinu aj so zbraňami prevzala. Zvykáme si na americkú angličtinu a všetci nesmierne naťahujeme uši, aby sme im rozumeli. Nám ale všetci rozumejú veľmi dobre. Pri vstupe do letiskovej haly sme už hladní hľadali  niečo pod zub. Na rozdiel od Paríža je v Atlante všetkého dostatok. Kopec obchodíkov, stánkov. Keď už sme  v Amerike, rozhodli sme sa skúsiť americký hamburger. Veľký, s hranolkami, veľkou colou za 6,99 – čo v porovnaní a prepočte s cenami v Paríži bolo zadarmo.

Vykročili sme k našej nástupnej  bráne. Všetci sme unavení. Lietadlo je už prichystané, ale my máme do odletu ešte dobré dve hodiny. Sedíme v kreslách v nástupnej hale, pozeráme americký futbal a zaspávame posediačky. Lietadlo  do Tampy je úplne plné. Znovu sedíme každý v inej časti lietadla. Zaspal som hneď ako sme vzlietli a zobudil som sa až po pristátí. Podľa pohľadov spolucestujúcich som asi aj chrápal :) Leteli sme novým Boeingom 757-400. Je to väčší dvojmotorový stroj. Máme viac miesta na nohy, väčšie pohodlie… no proste lietadlo stavané na väčších „Amíkov“. Na letisku si vyberáme batožinu. Je zaujímavé, že na vnútroštátnej linke nám batožinu prehliadali  a skontrolovali zvnútra. Všetko prebŕľali a nechali v kufri potvrdenie o tom, že kontrolu vykonal úradný kontrolór. Je 1:00 ráno miestneho času,  keď opúšťame letiskovú halu a ideme do požičovne, kde si berieme auto a pripravujeme sa na cestu na hotel. Úmorná cesta trvala 30 hodín.

Deň 2:
Amerika je veľká, cesty široké, vedú takmer všade. Ráno o 1:30 hod. na cestách takmer niet áut a my prichádzame do hotela vzdialeného od letiska asi 8km. Ubytujeme sa, ale časový posun nám nedovoľuje zaspať, nakoľko doma je ráno. Izba je veľká, s veľkou telkou, veľkými posteľami, všetko je veľké.  Samozrejme, pred spaním sme si všetci dali kalíštek domácej slivovice, ktorú mi ponechali v kufri aj po kontrole. Zaspávame o 4:00. Ráno nás čaká malé prekvapenie – americké raňajky: priesvitná  káva, wafle, sladká žemľa, cereálie a studené vajcia na tvrdo,  no veľa toho nie je. V Európe sme zvyknutí na viac a väčší výber, hlavne keď hotel je vyslovene luxusný.  Stana v hoteli ráno vyhľadal chlapík, ktorý mu doniesol strelivo. Stano ho kupoval na poslednú chvíľu v USA.  Zaplatil kreditkou na parkovisku a pokecal s nenápadným chlapíkom z Gun shopu, ktorý bol veľmi ochotný. Pozval nás k sebe domov na party po Majstrovstvách a aj na jeho vlastnú strelnicu. Všetkým nám poprial veľa šťastia a príjemný pobyt v USA.

ipsc-400Dopoludnia sme sa vydali do mesta Clearwater (blízko Tampy). Je to mestečko pri pláži na západnom pobreží Floridy. Je krásne slnečno, teplo a my cvakáme prvé fotky, posielame ich domov a priateľom na FB. Voda je úžasne teplá a my sa kúpeme zase raz v Atlantiku, tentokrát ale na jeho západnej strane v Mexickom zálive.  Asi po dvoch hodinách nasadáme do áut a vydávame sa do West Gate River Range, kde sme ubytovaní po celý čas Majstrovstiev Sveta.

A ako inak, po príchode nás čaká ďalšie prekvapenie, nie sme ubytovaní tak, ako nám bolo sľúbené, každý je inde a s niekým iným. Recepčné to nechcú zmeniť, lebo na to nemajú právo a samozrejme ako inak, majú na to SVOJE PRAVIDLÁ – zase raz americké. Nakoniec sa ale  všetko utriaslo. Bývame spolu, tak ako sme chceli.  Veľa rozhodcov tu ešte nie je. Stretávame však starých známych, kamarátov a priateľov z Portugalska, Švédska, Rakúska, Nemecka, Francúzska, Estónska  a ďalších. Vykladáme veci a tešíme sa na posteľ. Matrac má výšku 30 cm, na posteľ sa nedá ani sadnúť, iba vyliezť. Zajtra ráno ideme na strelnicu, kde bude naša registrácia a kontrola zbraní, poobede rozdelenie na stage-e a ich prebratie.

Deň 3:
Ďalšie prekvapenie???  Raňajky a registrácia. Autobus, ktorý nás mal odviezť na registráciu do Lakeland City, odviezol nás rozhodcov priamo na strelnicu. Inak Lakeland  City je od strelnice vzdialené 95 km, tak nechápeme, prečo musí byť registrácia tak ďaleko. To je akoby sme robili pretek v Komárne a registráciu mali v Bratislave. Dobré nie???
Vstup na strelnicu strážia miestni policajti, celý deň s blikajúcim policajným autom a kontrolujú identifikačné kartičky každému. Kto nemá kartičku, dnu sa nedostane (na strelnicu nás bez karty nepustia, ale so zbraňou a nábojmi sa môžeme voľne pohybovať po celej krajine….no  Amerika…)

Raňajky na strelnici sú pre nás biedne, riedka káva, ovocie, mlieko a na výber z troch druhov cereálií zabalených v malých pohároch ako raňajkové menu. Vzniklo okolo toho veľa rozruchu, mnohí boli nespokojní. O to viac, keď sme prišli na obed. Jednému sendviču z toastového chleba so šunkou a syrom sa mnohí  divili ešte viac. Sendviče si Kanaďania pohadzovali po celom stane. Vraj nie sú dobré na nič iné. Nato došiel Dino (prezident IROA) a oznámil nám, že zajtra máme na raňajky vajíčka, šalát, šunku a ovocie. A na obed máme špagety.  Júúúúúj to bolo potlesku :-)

14Po registrácii a kontrole zbraní sme dostali každý svoj stage.  Ja som  na 19-ke a Stano strieda, tak ako v Portugalsku. Stana privítal jeho CRO vetou „vitaj v armáde“. Je to ťažký džob, byť každý deň na inom stage-i, prispôsobiť  sa novým ľuďom, novému stage-u a poznať  jeho všetky zákutia,  záludnosti a pritom byť férový rovnako ku každému. Pretek potrvá 6 dní a každý rozhodca má  deň voľna, preto sú potrební rozhodcovia, ktorí  striedajú. Cely deň sme na strelnici, preberáme stage s našimi area CRO a RM, je tu teplo a veľmi vlhko. Mame dosť.  Večeru nemáme, ale ani nám nechýba.

Deň 4:
Na Majstrovstvách  je niekoľko zvláštností, čo sa týka umiestnenia terčov na drevených latkách. Tie majú čiernu farbu, a aj pôvodne žlté popre boli premaľované na modro.  Kývačky majú terče umiestnené na plnom drevenom ráme, ktorý má čierne rohy. Údajne to takto vyzerá lepšie, aj keď to  nie je podľa pravidiel. Ale čo už, nekomentujeme. Celý deň sa túlame po strelnici a o 14:30 prichádza prezident IPSC.

Stage oproti Portugalsku prebral za 2 hod. a my pálime zo strelnice do najbližšieho obchodného centra vzdialeného len 40km od strelnice. Kupujeme si Colu a niečo pod zub. Inak tu majú úžasné sušené hovädzie mäso, akoby sušené staekové plátky, no náramná pochúťka. Potom ideme na Hamburger do Wendys, tradičný hamburger. Dávame si trojitý –  to je „podívaná“ – ani sa nám nezmestí do úst :-) Ale chceli sme to skúsiť.  Je taký ako tie u nás, ale má o niečo plnšiu chuť.  Benzín je tu lacný, v prepočte iba 50Ct/Euro za liter, ale na druhej strane iba 87 oktánov. Všetci jazdia rýchlejšie, ale dodržujú povolenú rýchlosť,  cesty sú široké, autá veľké a ľudia sa zdajú byť bezstarostní. Večer dochádzame na hotel, chystáme  zbrane, oblečenie a ďalšie veci, lebo ráno odchádzame na strelnicu už o 6:00.

Deň 5:
Je ráno, vstávame bez problémov – zatiaľ. Vonku je čierno-čierna tma. Na strelnici sme o 25min. neskôr. Dávame si raňajky (káva, cereálie, americkú slaninu  a pod).  Všetci sa čudujeme, ako budeme v takejto tme strieľať? Slnko vychádza až o 7:22, rozvidnieva sa veľmi rýchlo a za 15 min pribúda znateľne na viditeľnosti. Strieľame. Mame squad zložený  z Američanov, Uruguajca, Argentínčana, Srbov, Rakúšana a my dvaja. Všetci sa zoznamujeme a nálada je priateľská. Začiatok streľby je rozpačitý, prvý stage a hneď iba pravou rukou, no toto sme nečakali. Ale čo už, pretek sa začal. V priebehu dňa sme v squade prišli o jedného zo Srbov, dostal DQ za náhodný výstrel alebo lepšie povedané  za výstrel, ktorý padol do zeme bližšie ako 3m od strelca. Ale ideme ďalej.

04Sqaud sa pomaly profiluje a vidíme, kto ako strieľa. Patríme k tým najlepším. Mnohí nás kopírujú  a skúšajú to streliť ako my. Ja som dostal po odstrieľaní  stage 28 prezývku Speedy Gonzales.  Máme ale silné náboje, “kopú“.  Ja som svoje meral a pripravoval v apríli a podarilo sa ich urobiť dosť silné, aspoň nemám problém na chrone. A Stano si zase zvyká na „pecky“ zo 170 grn. striel, keďže strieľa bežne 200grn.  Stano si náboje nevedel priviezť včas, lebo o svojej ceste na Majstrovstvá Sveta  sa dozvedel veľmi neskoro, a tak mal náboje, aké zohnal.
Prvý deň prematcha bol úspešný pre mňa, ale nie pre Stana. V ostatné dni sa to ale menilo, ukázala sa lepšia kondícia mladšieho strelca, aj s lepším  adaptovaním sa na počasie a časový posun.  Ja, senior, som ale začal vynikajúco, no únava časového posunu  a najmä  teploty mi uberali zo síl veľmi rýchlo. Je to naozaj veľa, byť celý deň na strelnici a strieľať 10-11 stage za deň, v úmornom teple a vlhkosti. Už nebudem nikdy odsudzovať vrcholových športovcov, ktorí sa vyhovoria na to, že sa nestihli adaptovať na miestne podmienky (pokiaľ neboli aspoň dva týždne pred podujatím v mieste konania). Je to hrozné, keď okolo tretej – štvrtej poobede miestneho času, (doma je okolo 22.00)  sa telo pripravuje na spánok a Vy od neho chcete vrcholový výkon v teple a vlhkosti, aké u nás nikdy neboli. Potom začne vypínať mozog  a začnete dúfať, že neskolabujete, pričom okolo beží vrcholné podujatie a všetci od vás čakajú perfektný výkon.

Deň 6:
Druhý deň prematcha, mne sa zrána  darí, Stano sa polepšil, ale nie je to čo by sme chceli strieľať a čo reálne vieme. Terče nie sú ďaleko, stage sú strieľajúce, dajú sa rýchlo nachodiť, ale chýba im dynamika.  Stage  sú umiestnené vedľa seba v jednej uličke po oboch stranách strelnice. Takže najmä ráno si každý strelec vyskúša strieľať raz proti slnku a hneď aj so slnkom za chrbtom. Cez poludnie je slnko úmorné. Pijeme veľa vody, ktorá je na každom stage. Všade sú prístrešky  a stany a o lepenie sa starajú dobrovoľníci, ktorí sú z komunity miestneho kostola a ich priemerný vek môže byt tak okolo 60 rokov. Sú veľmi milí, veľmi si to užívajú, hádam viac ako my. (Počas dní sa ale veľmi unavili a prichádzalo ich čoraz menej, takže na hlavnom preteku sme už lepili aj my rozhodcovia.) Dozvedeli sme sa, že chalani v našom squade,  otec s dvoma synmi Alexandrovci, moji menovci, urobili celú maľovanú výzdobu na všetkých stage.  Maľovanie jedného trvalo údajne 17 hod. Všetko je pekne vyzdobené, tráva vykosená a všetko zabezpečené, nechýba nič. V predajných stánkoch sa objavujú prví obchodníci a my si kupujeme prvé drobnosti do pištolí. Večer sme unavení a to je veľká časť preteku pre nás už za nami. Na zajtra ostalo posledných 5 stage, pretože, dnes sme ich strelili dokonca 11.

Deň 7:
Stanovi sa od rána darí, zakaždým ho potľapkávajú,  jeho ruky a hlavne hlava si zvykla na väčšie rany. Škoda, že ja-sobotský rýchlik, včera som toho viac pokazil, čomu je príčinou najmä ozývajúci sa meniskus (celý čas som bol nadopovaný analgetikami),  problémy so žalúdkom (zlá reakcia na analgetiká), bol som slabý ako mucha,  vysoká teplota a vlhkosť, na ktorú každý  organizmus reaguje  inak (nevyhováram sa, len opisujem svoje pocity). Aj americkí priatelia Ben a Eley  strieľajú veľmi dobre. Sme príjemný squad,  všetci sme priatelia a navzájom sa podporujeme, hodnotíme sa a tlieskame si. Máme kopu fotiek a po poslednom stage si robíme spoločné foto a gratulujeme si navzájom za úspešne ukončený  pretek. Na predpreteku bolo asi 20 strelcov diskvalifikovaných. Večer sme sa dozvedeli naše výsledky: Stano skončil 8. v divízii Standard a ja som skončil na 2. mieste v divízii open kategória senior. Sú to výsledky predpreteku, ale sme na ne veľmi hrdí. Byť druhý na predpreteku Majstrovstiev Sveta je pre mňa veľká pocta. Predpreteku sa malo zúčastniť okolo 600 strelcov. Zaspávame unavení a veľmi spokojní.

Deň 8-9:
V tieto dni  rozhodcovia majú relatívne voľnejšie, opravujú a pripravujú stage na hlavný pretek a zbierajú sily na ďalšie dni. Ja ako regionálny director ani teraz nemám voľno. Budíček o 6.00, odchod prenajatým autom do Lakeland City na semináre a prípravu na General Assembly. Cesta trvá asi 1 hodinu. Šoféruje Stano, lebo on je zapísaný v prenájme auta ako vodič. Tu stretáme našich strelcov zo Slovenska, ktorí stáli asi 5 hodín v rade na registráciu a prehliadku zbraní. Radostne sa privítame a porozprávame si trable a zážitky z cestovania a pripravenosť stage-ov. Veľa času nemáme, lebo my musíme ísť na semináre. Celý deň sme sedeli a počúvali prednášky v miestnosti vychladenej na 18-20 °C. V krátkych nohaviciach a tričku ma za chvíľu začalo triasť od zimy.  Zvláštnosťou  Floridy je, že vonku je 35-40°C a úmorné vlhko, ale každá miestnosť v obchodoch, hoteloch, reštauráciách, autobusoch a všade, kde sa len dá, je klimatizovaná na najnižšiu teplotu, akú vedia klimatizáciou dosiahnuť (cca 16-20°C). Sú to teplotné šoky na organizmus.

alex szabóNa druhý deň som sa zúčastnil General Assembly. Je to zasadnutie všetkých regionálnych directorov registrovaných v IPSC. Bolo nás tam okolo 100 zástupcov, všetci v oblekoch (povinný bussines dress code). Znovu to trvalo celý deň, pripravené sme mali nealko nápoje, koláčiky, obed. Počúvali sme správy o stave a smerovaní IPSC. Prebiehala tam rozprava, hlasovanie o konaní ďalších majstrovstiev sveta, úprava pravidiel a správy o stave v regiónoch. Tu som mal v živote prvé vystúpenie a podanie správy o stave Slovenského IPSC, pred sto poslucháčmi v anglickom jazyku. Napriek plne fungujúcej klimatizácii, som cítil po dokončení svojho vystúpenia pramienok potu na chrbte. Ale dopadlo to dobre. Večer okolo 18.00 znovu hodinová cesta na hotel. Našťastie cesty nie sú preplnené a nie sú tu žiadne zápchy.

Deň 10:
Dnes sme sa konečne ráno mohli vyspať trochu dlhšie. Až po obede sa koná Slávnostné zahájenie Majstrovstiev Sveta. Už o 13:00 nás niesli autobusom znovu do Lakeland City, počas cesty v autobuse na niekoľkých monitoroch s „doulby surround“ zvukom nám púšťali akčný film so Stevenom Seagalom. V mieste konania sme znovu čakali tri hodiny v teple na začatie ceremoniálu. Ale potom to stálo za to. Presunuli sme sa mestom zoradení podľa jednotlivých krajín, športovci každej krajiny boli vo svojich národných dresoch, vpredu niesol jeden športovec zástavu svojej krajiny a počas sprievodu  mestom nás okolostojaci obyvatelia mesta zdravili, prihovárali sa nám, natáčali, fotili, tlieskali a mávali, no paráda.

03Keď sme prišli na miesto otvorenia XVII. Majstrovstiev Sveta IPSC, boli tam pripravené tribúny, každý z nás mal miesto na sedenie a to všetko okolo jazera v strede mesta. Po úvodných príhovoroch, ktoré netrvali dlho a neboli nudné, začala šou na vode a vo vzduchu, ktorú komentoval veľmi živo komentátor. Bolo to perfektné – také americké, ako to vídame v televízii. Po skončení sme sa všetci rozbehli k autobusom a mnohí sa stratili v meste, hoci  je postavené s pravouhlými križovatkami, kde je malá možnosť zablúdiť. Dali  sme tomu  názov štvorčeková zem. My so Stanom sme sa vrátili k autobusom a potom sa stalo niečo zvláštne. Nasadli sme do autobusu a za sprevádzania  policajtov na policajných autách sme sa vydali hľadať ostatných. Policajti nám predviedli perfektnú súhru a organizovanosť pri zabezpečovaní prejazdov cez križovatky. Za blikania a húkania troch policajných áut vpredu a dvoch vzadu, kde po každom prejazde križovatkou sa menil počet policajných áut vpredu a vzadu, sme pozbierali všetkých zablúdencov. Zabezpečili absolútne voľný prejazd  autobusov cez križovatky a potom nás vyprevadili na kraj mesta a to všetko za neskutočne silného húkania a blikania za tmy okolo 20.00 hod. Toto bola hádam ešte väčšia šou ako tá oficiálna. Policajti na Floride sú neskutočne prívetiví a nápomocní, pokiaľ človek nespraví nejaký priestupok a dodržiava ich pravidlá. Mohli sme sa s nimi fotiť, ukázali nám autá. Zajtra začína hlavný pretek.

Deň 11:
Je skoré ráno 6:00, my odchádzame na strelnicu. Dávame si raňajky (také ako vždy a každý iný deň – miešané vajcia, mäsová placka, toastový chlieb a riedka káva). Za tmy si preberáme  plastové krabice s terčmi, lepkami a so všetkým potrebným pre prácu na stage.  Ja rozhodujem na 19-ke, Stano strieda a v pondelok je na 28-ke. Deň nám ubieha pomerne rýchlo a po 6 squadoch je tu obed. Terče sme menili po každom druhom squade a prefarbili po každom strelcovi. V squade je 16 strelcov a tak v podstate už doobeda máme malú level 3-ku akoby za sebou. A to sme ešte ani poriadne nezačali. Vonku je poriadny úpek, slnko svieti veľmi prudko a na oblohe je veľmi vysoko. Aj s opaľovacím krémom máme už po prvom dni opálené ponožky :-) Dnes sa roztrhlo vrece s DQ, bolo ich už v prvý deň udelených pomerne veľa. Prvý deň preteku sme zvládli ľavou zadnou a rukami nám prešlo 200 strelcov z celého sveta. Bolo zaujímavé počúvať angličtinu v rôznych odtieňoch a výslovnostiach.  Tak ešte 5 dní…

Deň 12-16:
Utorok sa začal zamračenou oblohou a poobede poriadne zlialo. Dážď v priebehu pár sekúnd (3-4s) sa zmenil na poriadny lejak. Ako keby sa prevrátilo obrovské vedro s vodou.  Počas dažďa sme igelitové vrecia na terče naťahovali aj svojvoľne, podľa momentálnej situácie. Trochu v tom bol chaos. Deň sme ale dostrieľali v dobrom čase, hoci boli stage, ktoré končili veľmi neskoro a tým menej šikovným sme denne pomáhali. Tu sa ukázal rozdiel v práci a kvalite rozhodcov, ktorú sme nepríjemne cítili my zdatnejší, lebo sme odrozhodovali  minimálne o jeden squad viac ako tí ostatní. V stredu sa podstatne zmenilo počasie. Rána už boli chladnejšie,  ale cez deň teplota vystúpila cez 30°C. Tento trend v počasí sa už udržal po celú dobu konania pretekov.

Denne sme prichádzali zo strelnice na ubytovanie okolo ôsmej – deviatej večer. Kým sme si trochu oddýchli, dali si vytúženú sprchu a pozreli cez len veľmi málo funkčné internetové pripojenie, čo je nové doma, bola bežne polnoc. Päť hodín spánku, ranné vstávanie a už sa začína ďalší deň. Takto sa to krútilo 6 dní a my sme už v stredu večer cítili, ako nám ubúdajú sily a pribúdajú otlaky a pľuzgiere na nohách. Nohy každé ráno veľmi protestovali, keď sme ich také opuchnuté a boľavé tlačili do topánok. Už v polovici týždňa sme dostávali pochvaly za prácu zo strany strelcov a rozhodcov USPSA (americká obdoba nášho športu), ktorí sa preteku IPSC zúčastnili po prvýkrát. Vraj to, čo robíme my (rozhodcovia IPSC), je skutočne náročné  a veľmi nás preto obdivovali. Keď nám niekoľko dní chýbali pomocníci, tak sme bez reptania ku svojej bežnej práci rozhodcu pridali aj lepenie terčov a dvíhanie poprov. Za jeden deň sme sa ku každému popru zohli a zdvihli ho minimálne 200 ráz. A k boľavým nohám sa pridali aj bolesti chrbta. Ťažká práca  sa odzrkadlila na zdraví niekoľkých rozhodcov a niekoľkokrát zasahovala aj zdravotná služba, ktorá bola na strelnici (kolaps, zlý fyzický stav atď.). Denne sme nachodili na stage-i okolo 22 km (merané krokomerom).
V sobotu podvečer sme už túžobne očakávali posledný squad. Bolo to príjemné zistenie, že je ním squad zloženým z top strelcov nežného pohlavia z Ruska, USA, Talianska, Švajčiarska a Filipín. Na konci sme si urobili  veľa fotografií a gratulovali si navzájom k úspešne ukončenému 17-temu Worldshoot-u.

Deň 17:
V nedeľu ráno o 9:00 bol strelecký súboj a večer vyhlásenie výsledkov a ukončenie, ktoré sa konalo v Lakeland City Center. Znovu 100 km sa presunúť autom, ale na tieto presuny a vzdialenosti po dobrých cestách sme si už zvykli. Celý ceremoniál sa veľmi natiahol a svojou kvalitou sa žiaľ nepriblížil tomu otváraciemu. Späť na hotel sme sa vrátili až o polnoci. Čaká nás prvá noc  a deň, keď nemusíme skoro  ráno vstávať. Presúvame sa do Orlanda, kde pobudneme  niekoľko dní, aby sme okúsili Ameriku aj trochu inak, než sme ju poznali na strelnici.